Bax je pes baxipes. Je priateľskej povahy a jeho osobnostné črty sú prvotriedne gentlemanské. Už jeho rodokmeň ho predurčil k fajnovým spôsobom, aj povolanie má „kráľovské“ – je pravou labkou svojho poľovníckeho pána. Bax je pes vskutku dobre vychovaný, lepšie ako mnohé detváky, ktoré Dudín navštívili: príchodzích vždy privíta, slušne pozdraví, v prípade silných sympatií aj labku ponúkne. Šteká, len keď je o čom, pri stole sedí spôsobne na stoličke, v prítomnosti dospelých ticho počúva a keď je čas, bez vyzvania odchádza do postele. Pardon, do pelíška. Rád si plní svoje psie povinnosti, treba skontrolovať toľko vecí! A hoci je menšieho vzrastu, neváha sa hrdinsky pustiť do každého zvera, čo narúša pokojné dudínske univerzum. Občas za to utŕži vojnové zranenie, ale dlho sa neľutuje. Ak je však už všetkého vyše ušatej hlavy, je čas na relax na gauči. Psík Baxík je skrátka originál.

Rudolf nie je vianočný s(n)ob, ale náš hrdý jeleň. Keď sa narodil, dlho si svoju mamu neužil. Objavili ho totiž nevzdelaní turisti, ktorí usúdili, že stratenému drobčekovi treba pomôcť – hoci on o žiadnu pomoc neprosil – a šup s ním k horárovi. Ten mal, našťastie, viac rozumu a tak jedného dňa správca Martin priviezol Rudolfa do Dudína. Od tej chvíle sa stal jeho neoficiálnou matkou a Dudín jeho novým domovom. Zvykol si pomerne rýchlo a rástol ako z vody. A jeho huncútstva spolu s ním. Aj preto musel ešte ako junák prísť o svoju „mužnosť“, aby udržal emócie na uzde. Už za mladi sa zabával jeleními kúskami – rád sa motal pod nohy robotníkom pri stavbe hotela a kradol im z vreciek cigarety. Tie neskôr vymenil za inú závislosť: žuvanie gumených častí áut, špeciálne stieračov. Najfajnovejšie sú vraj francúzske značky, ale pri všetkej skromnosti ani dnes nepohrdne bežnými plastovými výrobkami dennej spotreby. Náš Rudolf je skrátka jeleň na pohľadanie.

Mufo je muflón, ktorého opustila mama. U nás bol nominovaný za „mojkáča“, teda toho, kto vzbudzuje príjemné pocity, vyvoláva úsmev na tvári a vábi na hladkanie. Bol poverený úlohou zamestnávať všetkých tých nepoľovníkov, čo sa k nám chodia nadýchať čerstvého vzduchu a zrelaxovať, a ešte aj zabaviť detiská, ktoré zvieratká s radosťou ťahajú za uši a chvosty. Keďže Rudolf jeleň je nespoľahlivý – radšej ich nakope, tak túto funkciu zdedil Mufo. Jeho pozornosti neujdete – treba ho prísť pohladkať, inak kope ako divý.

Koníky Ludvik, Maťo, Dorian a Megi poslušne čakajú na prívetivé slovo. Žijú zdravo ako ich predkovia, nocujú pekne pod širákom, aspoň majú k sebe ešte bližšie. A hneď zarána, ešte ani slnko nevyskočí nad horizont, už sa preháňajú po pastvinách.

Aj sliepky a morky sa tu tmolia v súlade s ich hydinovým osudom a samozrejme holuby, ktoré obývajú svoje malé hrady s luxusným výhľadom na chotár. Dudínske sliepky sú totiž našťastnejšie sliepky na svete. Majú všetko, po čom sliepky túžia, a ešte kus navrch. Slobodu – tá je mimoriadne dôležitá, nielen pre ľudí. Môžu si pobehať aj zalietať – na to majú priestoru, čo srdce ráči. Bezpečnosť a istotu starostlivosti – už im chýba jedine masáž a wellness. Spoločnosť a zdravý životný štýl – klebetiť sa venovať svojim voľnočasovým aktivitám, športovať aj relaxovať. Navyše bývajú v luxusnom príbytku s čerstvým vzduchom a závideniahodným výhľadom. Mnohí ľudia by menili. A tak niet divu, že radostne znášajú.

A napokon dve divé prasiatka so súkromnou arénou – Miša a jej frajer Hugo. Miša je najkrajšie divé prasa široko ďaleko. Od bežných kolegýň prasacieho druhu ju odlišuje niekoľko do očí bijúcich faktorov. Tie súvisia s nežiaducimi génmi, za ktoré môže Mišina roztopašná prapramatka sviňa – tá sa zabudla so svinským záletníkom z domáceho chovu. Miša je krásne sfarbená, ale nie pre život v dudínskej divočine. Tam by sa táto fešanda len horko ťažko oháňala, aby prežila – či už aby ulovila niečo ona, alebo niečo ju. Presne ako to býva v živote. „Pozlátko“ je krásne, ale nie praktické. A život sa skrátka nemazná. A tak aj Miss Miša, ako mnohé jej ľudské predchodkyne, musí znášať obete za svoju krásu – žije v zlatej klietke, separovaná od väčšinovej populácie. Ona nad šťastím veľmi nerozmýšľa, ale my vieme, ako veľmi sme šťastní v našej obyčajnosti.